Unlugged; Kde je poézia?

Reflektory sú moje lúče slnka. Žiaria cez kovotrasy, drevotrámy a káblosplete.
Baletizol je moja zem – moja pôda, moja tráva, môj mach.
Rebríky sú moje kmene. Káble sú moje korene. Trasy sú moje konáre, vrcholky stromov.
Väzba je môj spev vtákov, môj šum listov.
Klíma je môj vzduch, môj vietor.
Zamatové závesy sú moje hranice. Hranice biotopu.
Som živočích aj rastlina, som huba aj parazit, producent, reducent aj konzument.
Môj a váš biotop tvoria ekosystém. Ucelenú časť biosféry, ktorá nie je uzavretá a komunikuje s ostatnými časťami prírody. Dochádza tu k prenosu obehu hmoty, energie informácií, performancií, perforácií, deformácií, formácií… Slova, pohybu, metafory, vnemu…

Za prvotnú inšpiráciu pri koncipovaní performatívnej inštalácie môžeme považovať báseň Petra Prokopca, ktorá vychádza z nápisu na budove vo francúzskom meste Marseille Où est la Poésie? Vznikol v roku 2013 pri príležitosti, kedy mesto Marseille aj mesto Košice boli Európskymi hlavnými mestami kultúry. V programe však poézia chýbala, čo vyústilo do jednoduchej otázky: kde je poézia? Východiskovým materiálom sa taktiež stali rozhovory s poprednými slovenskými poetmi a poetkami: Agda Bavi Pain, Eva Tomkuliaková, Michal Tallo, Dana Podracká, Mila Haugová, Peter Šulej.
A druhotná inšpirácia?
Predstavte si divadelný priestor pred set-up-om inscenácie. Jeho chaotickú mnohovrstevnatosť v podobe rozložených rebríkov, rozťahaných káblov, zložených stoličiek opretých v kúte, odpojených reflektorov… a jeho ďalších komplexne nepostihnuteľných artefaktov. Reprezentuje stav pred “skrotením” priestoru. Stav pred tým, ako niečo vznikne, niečo sa vytvorí, niečo sa predvedie. Je to bod nula.

Koncept a realizácia: Mária Danadová a Monika Kováčová
Autorka inštalácie: Dominika Koláčkovská
Sound dizajn: Lukáš Kubičina
Účinkujú: Mária Danadová a Lukáš Kubičina

Foto: Jan Kostaa

Uvedenie: 15.08.2019 /Záharada – centrum nezávislej kultúry, Banská Bystrica/

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.